V našom miernom pásme je les prirodzeným stavom prírody. Skúste nejaký priestor nechať úplne bez zásahov – postupne tam budú rásť najprv buriny, potom kríky ako černice alebo baza, neskôr pionierske dreviny ako jarabiny či brezy, až napokon po niekoľkých desiatkach rokov plnohodnotný les. Jedlý les (alebo aj lesná záhrada) túto prirodzenú tendenciu využíva, nebojuje proti nej a necháva prírodu robiť svoju robotu. Namiesto toho, aby sme každú sezónu sadili do holého záhonu a bojovali s burinami, suchom a slimákmi, vytvárame trvalo udržateľný ekosystém.
Rastliny nerastú v radoch, ale vrstvách. Bežne rozlišujeme 7 vrstiev: najvyššie sú stromy (napr. gaštan), pod nimi nižšie stromy či väčšie kríky (napr. dulovec alebo baza), potom bežné kríky (ríbezle, egreše), bylinky (pažítka, medovka), pôdopokryvné rastliny (lesné jahody, materina dúška), popínavky (fazuľa, kapucínka) a napokon koreňová vrstva (cibuľa, chren).
Namiesto monokultúrnych záhonov vzniká komunita rastlín, kde si navzájom pomáhajú – niektoré zlepšujú pôdu, iné tienia a udržiavajú vlhkosť, ďalšie chránia pred škodcami. Výsledok? Záhrada, ktorá je zároveň odolnejšia, chutnejšia a užitočnejšia pre človeka aj prírodu.
Takže stačí prestať plieť a nechať záhradu zarásť burinou?
Dobrý pokus. Jedlý les je riadená divočina. Rastliny si vždy vyberáme s konkrétnym cieľom: na jedenie, ako lákadlo pre opeľovače, akumuláciu živín a vylepšenie zloženia pôdy, či ako živý mulč. Najťažšie sú prvé 2–3 roky – pôvodné buriny sa nebudú chcieť vzdať svojho miesta. Keď sa však priestor zaplní, nebudú mať šancu.
Musím vydržať 2–3 roky a potom už nemusím ani pohnúť prstom, správne?
Kiežby. Pravda je, že námaha sa časom výrazne zníži, ale úplne bez práce to nepôjde nikdy. Namiesto okopávania a každodenného trhania buriny to bude najmä o zbere úrody, pozorovaní a drobných zásahoch v prípade, že sa niekde vychýli rovnováha. Ale áno – po pár sezónach bude záhrada fungovať viac ako spoluhráč, menej ako rozmaznaný šéf.
Patria do jedlého lesa jednoročné rastliny?
Určite áno – aj keď jedlý les stojí najmä na trvalkách, jednoročky majú svoje miesto, najmä v prvých rokoch. Kým stromy a kríky ešte len rastú a nechávajú viac svetla, je ideálny čas na šalát, tekvice, fazuľu či dokonca paradajky. Neskôr sa ich pestovanie presunie na slnečné okraje alebo do samostatných, dobre mulčovaných záhonov. Jednoročky teda nie sú zakázané, len ich netreba vnímať ako jadro systému – sú to skôr prechodní hostia, ktorí pomôžu vyplniť medzery.
Stromy zatienia všetko ostatné. Veď v lese je predsa úplný tieň.
Aby sme boli presní, snažíme sa napodobniť okraj lesa. Svetlo si plánujeme – chceme predovšetkým polotieň alebo rozptýlené svetlo, ktoré presvitá cez koruny stromov. Práve v takýchto okrajových zónach, kde sa mieša slnko a tieň, rastie v prírode najviac biodiverzity. Docielime to tak, že stromy sadíme redšie, než sme zvyknutí z bežných hospodárskych lesov. Jedlý les sa podobá skôr na prirodzený les bez ľudských zásahov. Umiestnenie rastlín si však vyžaduje viac plánovania než v bežnej záhradke. Tu uvažuješ vo vrstvách a vzťahoch – kde bude svetlejšie, kde tienistejšie, kde chladnejšie a kde vlhkejšie. Trochu hlavolam, ale každý rok to bude ľahšie. A krajšie.
Lenže stromy sú veľké a potrebujú veľa živín. Nenechajú ostatné rastliny hladovať?
Práve naopak – stromy pomáhajú. Ich hlboké korene siahajú tam, kam mnohé menšie rastliny ani nesnívajú. Vytiahnu zo spodných vrstiev pôdy vápnik, horčík či stopové prvky a vrátia ich späť na povrch pôdy cez opadané lístie. Korene sa špecializujú – niektoré sa držia tesne pod povrchom, iné siahajú do hĺbky. Vďaka tomu môžu rôzne rastliny rásť v tesnej blízkosti a nekonkurujú si. Navyše, niektoré rastliny dokážu viazať dusík zo vzduchu pomocou symbiotických baktérií v koreňoch. Keď tieto korienky odumrú, dusík sa uvoľní do pôdy a stáva sa dostupným pre ostatné rastliny v okolí.
Nezaberie to celé desaťročia, kým budem mať úrodu? Ja som hladný už teraz.
Chápem, človek by si rád zo záhradky niečo zobol skôr než o desiatky rokov. Našťastie – väčšina byliniek a drobných pôdopokryvných rastlín plodí v priebehu pár mesiacov. Jahody stihnú prvú úrodu ešte túto sezónu, ríbezle a egreše do dvoch rokov, a nízke jablone začnú rodiť v treťom–štvrtom roku. Kým koruny dorastú, využívaš priestor medzi nimi: šalát, fazuľa, cibuľka, dokonca aj kukurica na južnom okraji. Les si totiž vrstvy buduje v čase, nielen v priestore – rýchle občerstvenie teraz, plody zo stromov neskôr.
Takže môžem v jedlom lese pestovať aj klasickú zeleninu?
Samozrejme. V prvom rade, každý môže pestovať na svojej záhradke (takmer) čo len chce. Jedlý les nie je žiadna sekta, ktorá ti zakáže mrkvu. Jednoročky ako paradajky, fazuľa, redkvička či cuketa si nájdu miesto najmä v prvých rokoch, kým sú stromy ešte mladé a prepúšťajú veľa slnka. Postupom času, ako sa les zahusťuje, stojí predovšetkým na trvalkách. Klasická zelenina sa presunie k okrajom, kde má dostatok slnka. Niekto si dokonca ponechá malý „klasický“ záhon len pre paradajky a mrkvu, zatiaľ čo zvyšok záhrady prechádza na viacročné a menej náročné plodiny. Existuje aj veľa menej rozšírených druhov zeleniny, ktoré sú trvalky – tým odpadá každoročné predpestovanie priesad. Žiaľ, mrazuvzdorné paradajky ešte nikto nevyšľachtil.
Potrebujem trávnik. Kde sa budú hrať deti?
Tam, kde budeš chcieť. Jedlý les neznamená, že musíš nechať zarásť každý meter štvorcový. Otvorený priestor je dôležitý – nielen pre deti, ale aj pre slnko, vetranie a tvoju vlastnú psychickú pohodu. Môžeš si nechať trávnik uprostred a okolo vysádzať. Alebo naopak – ponechať otvorené okraje a les umiestniť do centra diania. Nie je to dogma. Je to návrh priestoru, kde sa dá jesť, hrať aj ležať. Na slnku aj v tieni.
Počul som o permakultúre. To je ono?
Takmer. Permakultúra je širší koncept – súbor etických princípov a dizajnových postupov, ktoré sa dajú aplikovať na čokoľvek: od záhrad, cez stavby, až po komunitné a ekonomické systémy. Jedlý les je jedna z techník, ktorá do tohto rámca perfektne zapadá. Takže ak ti sadne les plný jedla bez postrekov, možno časom skončíš aj pri sprchovaní dažďovou vodou a kvasení všetkého, čo nerastie príliš rýchlo. Ale začať sa dá úplne pokojne len pri jabloni a bylinkách.
Aké všetky postreky a pesticídy budem potrebovať?
Ideálne žiadne. V jedlom lese sa snažíme predchádzať problémom dobrým dizajnom, nie ich hasiť chémiou. Rôznorodosť druhov, dostatočné rozstupy, správne umiestnenie rastlín a podpora predátorov (vtáky, žaby, lienky) robia väčšinu práce za teba. Pesticídy v záhrade sú ako granát v dielni hodinára – môžeš ich použiť, ale pravdepodobne zničíš viac, než zachrániš.
Nie je to len hipsterský rozmar? Dedko pestoval v riadkoch a dopestoval si všetko.
Dedko pestoval v riadkoch, lebo vtedy sa to tak robilo – a pravdepodobne o jedlých lesoch ešte nevedel. Mal viac času, lacnejšie vstupy a príroda bola v lepšej kondícii než dnes. My dnes vieme o ekológii viac a zároveň máme menej možností veci pokaziť. Jedlý les nie je výstrelok, ale logický vývoj. Pestuješ tak, aby záhrada spolupracovala s prírodou, nie proti nej. Menej vecí musíš a viac môžeš.